LEECH - Sapperlot
Švýcarská deska představuje postrock jako syntezátorový taneční žánr s velkou mírou epiky a filmovosti. Oceňuju tu hlavně snahu uchopit žánr trochu neotřelým způsobem a pokusit se z něj vymačkat nějaké dosud neviděné tvary.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Z organizácie Rock The Nation sa pomaly, ale isto stáva gigantický kolos, ktorý si už Európu podmanil viacerými veľkými putovnými festivalmi (Metalfest, Extremefest) či minifestivalmi (Hatefest, Thrashfest, Neckbreakers Ball, Paganfest, Heidenfest, Power Of Metal). Jeden z nich, s príznačným názvom Full Of Hate, valcuje európske mestá práve v týchto dňoch. Bratislavské MMC sa mu nevyhlo, a tiež bolo predurčené k deštrukcii.
Ako prví z tohto balíka kapiel vybehli na pódium anglickí NEXUS INFERIS. Do ľudí sa snažili natlačiť ich industriálny death-black, zapôsobiť chceli aj svojským imidžom, ale ich snaženie videla v tej chvíli iba menšia hŕstka ľudí. Angličania totiž začali hrať už pred šiestou hodinou. U ľudí je žiaľ zvykom nehľadať konkrétnejšie informácie o začiatku koncertu, a tak sa vždy riadia len tým, čo je napísané na vstupenke alebo na stránke klubu. Tam bol začiatok akcie písaný na siedmu hodinu večernú.
Ďalšími v poradí, ktorí mali priniesť riadnu skazu, boli Gréci SUICIDAL ANGELS. Skaza to aj bola, žiaľ, nie v tom zmysle, v akom by sme si to želali. Páni síce vedia ukážkovo ovládať svoje nástroje a thrash majú v krvi, ale nevedia zo seba dostať nič originálne. Hralo sa celkom jednotvárne, bez minimálnych zmien v rytme. Spev bol akousi napodobeninou Toma Arayu zo SLAYER. Nezáživné vystúpenie potvrdilo, že ide o nesmierne preceňovanú kapelu, a dalo len viac vŕtať v hlave, prečo ich všetci tak tlačia hore.
Playlist: Bloodbath, Bleeding Holocaust, Apokathilosis, Face Of God, Chaos (The Curse Is Burning Inside), Torment Payback, Moshing Crew
Nasledujúci MISERY INDEX boli prvou kapelou večera, ktorá dokázala, že je tento minifest hodný svojho mena. Chytľavý odkaz DYING FETUS zaberal už od prvej pesničky, k čomu dopomáhali oba spevy, rovnako ako aj kanonáda za bicími od Adama Jarvisa. Energický setlist bol postavený hlavne na skladbách z ich posledného albumu „Heirs To Thievery“. Američania sa s nami rozlúčili nekompromisnou hitovkou „Traitors“, ktorá len potvrdila kvalitu celého vystúpenia.
Playlist: The Seventh Cavalry, The Carrion Call, Partisans Of Grief, You Lose, The Spectator, Heirs To Thievery, The Great Depression, The Illuminaught, Traitors
Znovu sa vraciame k thrash metalu, tentokrát líznutému deathmetalom v podaní holandských LEGION OF THE DAMNED. Klub už bol zaplnený na slušných 80 percent, v dave sa našli aj ľudia, ktorým sa táto hudba páčila, a tí si svojich miláčikov podržali. Za odmenu dostali desať pesničiek, z ktorých až šesť bolo z debutového, zrejme najlepšieho albumu skupiny. Nás ostatných ale znova prepadlo zívanie, keďže Holanďania začali po pár songoch nudiť. Spôsobil to zrejme dosť nevýrazný vokál. Týmto syndrómom žiaľ trpia viaceré kapely. Nemusí ísť o extra spevácky výkon, ale mal by byť niečím zaujímavý, uchopiteľný, rozpoznateľný, aby človek hneď vedel, o koho ide. Našťastie toto už nebolo problémom pri zostávajúcich dvoch formáciách.
Playlist: Legion Of The Damned, Death´s Head March, Bleed For Me, Pray & Suffer, Son Of The Jackal, Malevolent Rapture, Werewolf Corpse, Night Of The Sabbath, Cult of the Dead, Taste Of The Whip
Naaranžované pódium, vyzdobené rôznymi rekvizitami, poodhalilo, ktorí z dvojice headlinerov sa predstavia ako prví. Poľská mašinéria BEHEMOTH patrí v posledných rokoch medzi najžiadanejšie. Nergal a jeho banda totiž nenechávajú nič na náhodu. O svoj úspech sa postarali sami tým, že všetko okolo seba vyšperkovali k dokonalosti - či už ide o hudobnú, alebo o vizuálnu stránku. Toto majstrovstvo so sebou prenášajú aj na pódium, ktoré úplne ovládnu, a ľudí pod ním priam zhypnotizujú.
Nie inak tomu bolo aj v Bratislave. Prvú skladbu „Ov Fire And The Void“ bolo treba prežiť s horším zvukom, ale potom to už bola ta pravá, uchu lahodiaca nadvláda temnej atmosféry. K tej dopomohli určite aj netypicky vybraté staré songy „Moonspell Rites“ a „The Thousand Plagues I Witness“. Koncert si očividne užívali všetci – diváci i kapela. Bodaj by aj nie, keď obe strany boli rovnako hladné po nedávnej (Nergalovou chorobou vynútenej) pauze v aktivite kapely. Poliaci sú ale nazad, v plnej sile a doháňajú zameškané. A popravde, bolo fajn vidieť Nergala znova na pódiu, vymazať si tak z hlavy, aspoň čiastočne, spojenie jeho osoby s poľskou verziou Superstar či s obálkou časopisu Bravo. Predsa len bolo krajšie vidieť ho s tŕňovou korunou na hlave, alebo počúvať od neho spev k skladbám ako sú „Slaves Shall Serve“ či záverečná „Lucifer“.
Netreba ale zabúdať ani na jeho spoluhráčov. Inferno bol ako vždy za bicími bezchybný, postaral sa o tú správnu ťaživosť a hutnosť skladieb, Orion a Seth sa okrem svojich nástrojov venovali aj doprovodným vokálom, ktoré zasa pridávali na intenzite celkového dojmu tejto skvelej show.
Playlist: Ov Fire And The Void, Demigod, Moonspell Rites, Conquer All, The Thousand Plagues I Witness, Alas, Lord Is Upon Me, Decade Ov Therion, At The Left Hand Ov God, Slaves Shall Serve, Chant For Eschaton 2000, 23 (The Youth Manifesto), Lucifer
Na rade sú poslední účinkujúci, druhý headliner večera, legenda death metalu – CANNIBAL CORPSE. Kapela samotná si to určite neuvedomovala, ale stála pred neľahkou úlohou presvedčiť slovenských fanúšikov, že ešte nepatrí do starého železa, ba naopak, že stále kraľuje so svojou hudbou. V našej krajinke sa totižto za posledné roky stalo trendom, že ak je niečo také dobré, až je to takmer mainstreamové medzi našou metalovou komunitou, tak od toho treba dať ruky preč. Treba nájsť niečo, čo skoro nik nepozná a nepočúva, a byť tak strašne nad vecou, byť „in“, pokiaľ sa aj z toho dačoho nestane niečo známejšie. A ako obhajoba, prečo to vlastne nepočúvame, sú frázy typu: je to stále to isté, najlepšie boli staré albumy, najlepšie to bolo, keď tam bol ten a tamten. Podľa takéhoto vzorca by teda malo platiť pre kapely heslo „3x a dosť“ - už viac žiadny album nevydať. Ale Kanibali si idú stále tou svojou cestou, už 23 rokov vedia, že ak je raz niečo dobré, netreba to nasilu meniť. Pre tých z nás, ktorí nie sme „in“, je toto pochopiteľne potešujúce.
Svoju prácu na pódiu si odkrútili, nielen hlavami, na jednotku. Profesionáli z Buffala zaklincovali v tento večer zrejme aj tých najväčších pochybovačov. Corpsegrinder znova raz vraždil svojím drsným hrdlom. Ako pravý romantik tradične venoval všetkým slečnám v publiku skladbu „Fucked With A Knife“. Pat O’Brien svojimi bezchybnými sólami potvrdil, že je právom považovaný za jedného z najlepších metalových gitaristov. Nie náhodou si ho SLAYER vybrali minulý rok na pár koncertov ich turné. Moja maličkosť ho mala možnosť vtedy vidieť vo Viedni a v Prahe, sety zahral presvedčivo a dobre, o to väčší šok som mal, keď mi prezradil, že to všetko sa musel naučiť za týždeň a pol.
CANNIBAL CORPSE v tento večer zahrali aj klasiky ako „Born In A Casket“, „I Will Kill You“ či nesmrteľnú „Unleashing The Bloodthirsty“. Vsadili však aj na dva nové kúsky z pripravovaného albumu „Torture“, z ktorého nám ponúkli „Demented Aggression“ a „Scourge Of Iron“. Máme sa veru na čo tešiť, bude to zrejme lepší album ako ich posledný počin „Evisceration Plague“.
Playlist: Evisceration Plague, The Time To Kill Is Now, Disfigured, Demented Aggression, Scourge Of Iron, I Cum Blood, Fucked With A Knife, Covered With Sores, Born In A Casket, The Wretched Spawn, I Will Kill You, Priests Of Sodom, Unleashing The Bloodthirsty, Make Them Suffer, Hammer Smashed Face, Stripped, Raped And Strangled
Akcia s názvom FULL OF HATE splnila to, čo mala, skaza bola dokonaná. Ak by sme to hodnotili športovým výsledkom, tak by nám vyšla remíza 3:3 medzi slabými a silnými kapelami. Tie silné však potvrdili svoju pozíciu na scéne. Ich dominancia bola natoľko vysoká, že v hlave po odchode z MMC zostali len tie skvelé momenty z ich vystúpenia, a na tie slabšie sa už ani nespomenulo. Tak či onak, „metal“ bol víťazom tohto večera.
Fotografie: Marius Sachtikus
Švýcarská deska představuje postrock jako syntezátorový taneční žánr s velkou mírou epiky a filmovosti. Oceňuju tu hlavně snahu uchopit žánr trochu neotřelým způsobem a pokusit se z něj vymačkat nějaké dosud neviděné tvary.
Futuristický black metal, tentokrát s hodně experimentálními vlivy, které připomínají jiné projekty principála Colina Marstona, hlavně BEHOLD THE ARCTOPUS a DYSRHYTHMIA. To ale nic nemění na tom, že KRALLICE jsou silně znepokojiví a atmosféričtí.
Důstojné rozloučení s producentem Stevem Albinim. Album, které musí přijít v ten správný čas. Ačkoliv je kompozičně klidnější a dá se říci že i více monotónní, tak se mi hodně líbí spojení pocitu naděje, smíření a melancholie, které z něho prýští.
PANZERFAUST dech nedošel, ba právě naopak, tetralogii "The Suns Of Perdition" totiž uzavřeli zcela triumfálním způsobem. Komplexní, chytře poskládaná deska, která vrcholí ve své druhé polovině. Takové "The Damascene Conversions" se prostě nejde nabažit.
Posedmé a opět neotřelé, napěchované po okraj hudebním dějem, který mě nepřestává překvapovat v hledání neobjevených cest mezi mathrockem a post-náladovkou. Pocta lidem i místům. Hravé, šílené a vtahující svoji neopakovatelnou atmosférou.
Půlhodina emocemi a expresivitou natlakovaného HC papiňáku. Screamo vokál nutně nemusí být pro každého, ale parádně čitelný a průrazný zvuk a značná naléhavost hovoří jasnou řečí. K tomu jeden z coverartů roku. Deska i pro žánrové ignoranty, jako jsem já.
Reinkarnace švédské devadesátkové kapely, která se svého času svezla s proudem melodického death metalu. Staří páprdové se nedávno po dvaceti letech dali znovu dohromady, aby si zahráli už jen pro radost. Možná pro radost, ale zato pěkně zostra.